Dva mesiace pod prázdnin

Nevedela som a dočkať, kedy prvý krát uvidím môj domček v Provensálsku po absolútnej renovácii. Už som spomínala, že plavba loďou bude trvať tri dni. Z Rabatu som vyrazilia o dvanástej napoludnie. O 14:30 hod som bola v prístave v Tangeri, kde sa to hmýrilo ako v úli. Tanger je vstupnou bránou do Afriky, pre mňa bol bránou do milovanej Európy!

Photogallery

Zamestnanci v prístave boli milí, ale ako som správne tušila, vidiac CD značku na aute, posielali ma dopredu – nezabudli však natrčiť ruku a pýtať sprepitné. Krátka cesta od pasovej kontroly po vstup na loď ma stála 20 EUR. Mala som obavy ako zaparkujem v útrobách lode. Išlo to veľmi hladko, spokojná som vystúpila z auta a…..auto stálo asi 10 cm od lana, ktoré označovalo koniec pohyblivého pontónu. Podo mnou bola hlbočina a ďalšie autá.

Ochotný steward (ten chudák nedostal už žiadne sprepitné) mi pomohol ubytovať dievčatá na 4. pontóne v  kotercoch.

Spolucestujúci havkovia boli rôzny, najsmiešnejší bol statný NO, ktorý sa počas celej plavby bál vyjsť z koterca, lebo pri príchode bol privlečený po schodoch, ktoré zjavne nezvládal. Všetci navôkol však hltali majiteľove pyšné slová ako je pes cvičený a čo všetko dokáže:-)) Moje dievky dokázali šikovne vyliezť po klzkých železných schodoch až na vrchol lode, na 8. pontón, kde riadne fúkal vietor a robil im veselé účesy.

O 18:00 hod sme konečne vyplávali, za krásneho slnečného počasia sme sledovali, ako sa vzďaľujeme Afrike. Spočiatku sa mi krútila hlava a trochu som cítila žalúdok. Chvenie lode mi pripomínalo hojdanie detského kočíka. V kajute komfortnej kategórie (komfortná cena zodpovedala) bolo 6 postelí. Spolucestujúca Lucie (hovorila anglicky) bola správna baba, ktorá sa najprv musela zorientovať aký je mesiac, deň. Koľko je hodín, to sme riešili oveľa neskôr. Na lodi bola reštaurácia – strava 3x denne, na jedle nešetrili. Ďalej som mohla navštíviť kino, hracie automaty, bary s mnohými TV, okúpať sa v bazéne, či nakúpiť v obchodoch bez cla.

Lucie býva 50km od Paríža, ale vždy keď má len trochu peňazí, zbalí sa a štartuje smer Španielsko, Maroco smerom na juh 1200 km cez púšť, nasleduje republika Bourkina Faso, Gabon. Počas cesty cez púšť musela dať pitnú vodu do sklenených fliaš, natiahnuť na ne ponožky a zavesiť na spätné zrkadlá zvonka auta. Voda sa počas jazdy vo vetre ochladila na teplotu, kedy bola pitná. Nebolo možné napiť sa priamo z vodovodného kohútika (ak nejaký bol v osadách popri jedinej ceste), pretože voda mala teplotu akurát na sprchovanie. Samozrejme, pri vstupe do Afriky platí zásada piť vodu iba kúpenú z fľaše a nekonzumovať tepelne neupravenú zeleninu.

Keď ste ďaleko od civilizácie, zajasáte pri každom stretnutí s domorodcami a s vďakou prijímate ich skromné pohostenie. Priateľ Lucie na to skoro doplatil, keď sa v noci napil vody z bandasky, ktorá stála na námestí malej osady, kadiaľ prechádzali. Dostal vysoké horúčky a hlava ho bolela tak veľmi, že nemohol ani hýbať očami. Je nemožné “skočiť” si k lekárovi, ktorý je mnoho kilometrov nevedno aký smerom. Našlo sa riešenie. Nevedno ako, objavil  sa podomový predajca liekov, akási lekáreň na chrbte podnikavca. Lieky kupuje väčšinou po záruke, alebo na čiernom trhu, za nižšiu cenu. Normálna cena liekov je pre miestnych nedostupná, rovnako ako cesta za doktorom a zaplatenie jeho služieb.

Predajca liekov je vzdelaný, vie čítať a pozná už svoj tovar natoľko, že dokáže poradiť, keď liek predáva, väčšinou sa to podarí. Antibiotiká po záruke zabrali aj Lucie priateľovi a o pár dní mohli pokračovať v ceste. Posádka auta (naposledy ich bolo viac áut) si nemôže dovoliť spať v hoteli. Sú to buď študenti, alebo chudobní Maročania, či obyvatelia Bourkiny, Gabonu. Spoliehajú sa na pohostinnosť miestnych, alebo sa zložia “pod širákom”. Našli prekrásne miesto, kde bolo veľa zelene, opice, vodopády a hrochy. Lucie chcela vidieť hrochy zblízka, čo sa cez deň nedá, lebo v horúčave sú ponorené vo vode, trčia im iba nozdry. V noci si to užila, keď ležiac na zemi v spacáku počula obrovské dunenie. V nemom úžase sa dívala na tieto obrovské tvory, ktoré si vyšli na lov a mala šťastie, že ju nepristúpili.

Jej to však nestačilo, zaumienila si, že musí vidieť aj posvätné stromy, ktoré domorodci skrývajú pred turistami a každá osada má svoje tajomstvo, akou cestu sa dostať k takémuto stromu. Po troch dňoch prehovárania mnohých obyvateľov, nakoniec jeden súhlasil, že ich tam zavedie.

Bol to mladý muž, ktorý hovoril, že tieto stromy strážia svetielkujúce mušky. Keď sa k stromu priblíži človek zo zlým úmyslom, doštípu ho k smrti. Strom mal obrovské korene nad zemou, niekoľko metrov vysoké a do vnútra stromu sa vmestilo 12 ľudí! Všetci tam vstúpili s dobrým úmyslom, lebo ani jeden nebol dobodaný muškami:-))
Na ceste späť boli už v koncoch s financiami, nemali na benzín. Šikovne nakúpili tajiny (špeciálny hrniec na jedlo, čítaj tažin) po 1 Eur a vo väčšom meste v dobrej reštaurácii ich predali za 8 Eur. V Marocu Lucie zostala ešte tri mesiace, žila u priateľa rybára priamo na pláži, v oblasti, kde je oceán veľmi rozbúrený  a neúprosný k tým, čo ho dokonale nepoznajú. Rybár žije skromne, často sa ako jeho priatelia spolieha iba na to, že ráno nájde na pláži niečo, čo bude môcť predať.

Oceán vyvrhne množstvo vecí, občas sa podarí, že do sietí sa zamotá iná sieť, obrovská a veľmi drahá, pochádzajúca z veľkých španielskych rybárskych lodí. Španieli zabrali najlepšie miesta na oceáne  a Maročanom nezostáva nič iné ako chodiť čoraz ďalej na oceán a prinášať čoraz menej úlovkov. Lucie príbehy nám skrátili čas natoľko, že sme si ani nevšimli, že naša loď už zakotvila.