Internetové stránky Gibraltárskeho kynologického klubu (www.gkc.gi) ponúkali prihlášku on-line, nevyžadovali priložiť rodokmeň. Ak ste vystavovateľ zo zahraničia a uchádzate sa o získanie titulu šampión Gibraltaru, musíte prihlásiť do triedy otvorenej a vopred zaslať fotokópiu šampionátu vášho zvieratka. Ak ešte nie je šampiónom niektorej zeme FCI, aj tak pôjde do triedy otvorenej a po získaní dvoch CC (výborný 1., CAC) má nárok na udelenie šampionátu. Pes z triedy šampiónov nemal právo na CC, súťažil však o CACIBa zo zvieratami zo strednej, otvorenej a pracovnej tr.
Po jednoduchom prihlásení som sa začala predierať spleťou cien mnohých lodných spoločností, ktorých služby bolo nevyhnutné použiť na preplavenie sa Gibraltárskym prielivom do Španielska.
Najvýhodnejšia cena za trajekt bola z mesta Ceuta (www.ceuta.es), ktoré sa nachádza v Maroku, ale je úplne na severnom cípe a patrí Španielsku. Už som mala kúpený lístok z Ceuty do Algeciras (španielske prístavné mesto), keď som si spomenula, že potrebujem aj hotel:-) Bežná záležitosť pár minút mi trvala niekoľko dní! V Španielsku a na Gibraltári neakceptujú v hoteloch psov!!! Redukovala som hotely podľa polohy, ceny a podľa toho či sú psi "vítaní". Našla som 4 hviezdičkový hotel blízko prístavu v Algericas. Keď som nahlásila dvoch psov, musela som sľúbiť, že ich nebudem na izbe kúpať a nebudú sa voľne pohybovať v priestoroch hotela. (Nakoniec psi museli ísť iba výťahom z garáže na poschodie, kde bola izba a nesmeli sa ukázať na recepcii.) Smiešne, ale neprekážalo nám to. Čo mi viac prekážalo, bola vysoká cena ubytovania. Nedalo sa ušetriť ani ubytovaním v kempingu, tam psíkov tiež nechceli vidieť!!!
Ako inak, po dlhých slnečných mesiacoch, vo štvrtok bola po prvý krát búrka a celý deň pršalo.V piatok ráno sme vyrazili z Rabatu do Ceuty. Na mape som videla dve možnosti a ako býva zvykom, zvolila som si tú horšiu. Videla som však krajinu a opäť musím napísať, že Maroko má mnoho tvárí. Úsek z Tangeru do Tetuanu bol samá zákruta hornatou krajinou! Aká zmena po pustých červených rovinách. Dotrmácali sme sa do Ceuty asi za 4 hodiny. Jednoznačná zmena na španielsku stranu - pre mňa jasné európske znaky, ktoré mi tak chýbajú.
Prekvapenie - hoci som platila on-line, žiadne lístky ma nečakali a okrem toho bolo o dve hodiny viac, na čo som úplne zabudla. Európsky čas. Zmeškala som loď o 15 hod., zrazu bolo 16 hodín a nie 14:-)). Veľmi ochotný zamestnanec sa ma ujal a vysvetlil mi, že musím ísť tam a tam a urobiť toto a toto aby som získala moje imaginárne lístky. Ujo bol akčný a tak mi vhupol do auta a ukazoval cestu. Bol to len nejaký kilometer. V stredisku na predaj cestovných lístkov všetkých lodných spoločností sa za veľkej podpory uja zhodli po 20 minútach na tom, že mi vydajú lístky, aj keď nemajú potvrdenie o platbe....
Hurá, naspäť do prístavu. Keď sa všetko dobre skončilo, začal pýtať peniaze. Taká stará pesnička, o tom ako ho čakajú tri hladujúce deti a tehotná manželka, zaužívaná v Maroku. Tento krát som však bola naozaj vďačná, jeho pomoc bola veľká. Dala som mu 400 dirhamov, čo je cca 40 Eur a on chcel viac! Tu sa vo mne vzbúrila aj slušnejšia časť môjho ja a dokázala som mu odpovedať, že viac mu nedám. Šťastná aj nahnevaná som pokračovala na parkovisko pre autá čakajúce na nalodenie.
